Nikto ale nie je dokonalý a aj múdry schybí.
Aj keď Mariána rešpektujeme za jeho prácu na búraní mýtov o "vyvolenom národe", nemôžeme s ním súhlasiť vo všetkom.
Najnovší obrázok na jeho oficiálnom kanáli sa často objavuje aj na pro-ruských a boľševických stránkách, proti ktorým sa Magát vymedzuje. Dá sa pochopiť viacerými spôsobmi, no popisok, ktorým ho autor obohatil, nepopierateľne nahráva do kariet kremľofilom. Je ťažké povedať, či zo strany Mariána Magáta ide len o naivnosť a hlbšiu neznalosť danej témy, alebo či podľahol plíživej propagande z dielne zeme, "kde zajtra znamená včera."
Ukrajinskí nacionalisti si veľmi dobre uvedomujú, že Európska Únia a západná liberálna demokracia nie sú cesta, ktorá by ich spasila.
Nikto z nich sa nevrhá do boja s pokrikom "Za Zelenského!", či "Za hebrejských oligarchov!"
Kozáci s kalašnikovmi nezomierajú za politikov, ale za svoju vlasť. Za rodnú zem, za svoje rodiny, za svoj národ a potomkov, ktorým túžia zabezpečiť slobodnú budúcnosť, v ktorej sa nebudú musieť báť hlásiť sa k svojej národnosti, rozprávať rodnou rečou, ctiť si svoju históriu a svoju vlastnú kultúru.
Predstava, že nacionalisti znenazdajky obrátia svoje zbrane proti Kyjevskej vláde, ktorú následne zvrhnú, je možno romantická, no zároveň extrémne naivná.
Boj na dvoch frontoch v momentálnej situácii nie je možný a je nutné dočasne si vybrať spoluprácu s menším zlom, čo v tomto prípade jednoznačne predstavuje západná demokracia.
Pre mnohých bude ukončenie rusko-ukrajinskej vojny finálnym výdychom s vidinou vytúženého sladkého mieru, no pre nacionalistov tým boj ani zďaleka nekončí.
Po obrane svojej zeme od neoboľševickej imperiálnej hordy z východu bude nutné ochrániť svoju krajinu aj od imperializmu prichádzajúceho zo západu pod dúhovými a paneurópskymi vlajkami.
To ale Ukrajinci chápu omnoho jasnejšie, než mnohí naši internetoví analytici.
Jedna krajina odstraňuje komunistické pamätníky a názvy ulíc, tá druhá stavia sochy komunistom a masovým vrahom, vrátane Stalina.
V jednej krajine je symbol komunistickej nadvlády trestný, v druhej vejú červené vlajky bez výčitiek dokonca i na vládnych budovách.
Jedna krajina pristúpila k historickému revizionizmu v téme druhej svetovej vojny, našla späť vzťah k svojim skutočným národným hrdinom a dovolila si spochybniť dlhodobo budované boľševické mýty.
Tá druhá nekriticky oslavuje ZSSR i Červenú armádu, pričom zakazuje akúkoľvek ich kritiku a prenasleduje tých, ktorí sa na dejiny dívajú inak.
Ako môže niekto, kto sám seba nazýva historickým reviozionistom, dobrovoľne šíriť propagandu strany, ktorá agresívne útočí na akékoľvek náznaky revizionizmu a nazýva ich "fašizmom"? 🤔
